Svedkovia zjavenia

Maximin Peter Giraud (1835-1875)

Maximin sa narodil 26. alebo 27. augusta 1835 v Corps. Jeho otec Ján Maximin German Giraud bol kolár a jeho matka Anna Mária Templier obyčajným dedinským dievčaťom. Matka zomrela, keď mal Maximin len 17 mesiacov, vtedy sa jeho otec druhýkrát oženil. Maximin do svojich 11 rokov nechodil do školy a nevedel čítať ani písať. Hovoril provensálskym nárečím ako väčšina obyvateľov regiónu a skoro vôbec nepoznal francúzštinu. Nemal skoro žiadne náboženské vzdelanie. Kým sa naučil modlitbu Otče náš a Zdravas Mária, trvalo mu to 3 až 4 roky.

Maximin sa na jeseň v roku 1846, dva mesiace po zjavení, začal učiť v škole, ktorú viedli Sestry Božej prozreteľnosti v Corps. Predstavená, matka Tekla, ho naučila základy písania a čítania, ale nerobil žiadne pokroky.

Kolár Giraud zomrel 23. februára 1849, jedenásť mesiacov po smrti jeho druhej ženy. Po smrti otca sa o neho staral ujo Templier, brat jeho matky. V Maximinovom živote sa začína obdobie neustálych zmien a chýbajúcej stability. Ujo Templier veľa ráz využíval Maximinovu slávu pre získanie materiálnych výhod, kým Maximin žil pod tlakom rôznych názorov: na jednej strane ho chválili, na druhej sa z neho vysmievali a utláčali ho. Biskup Grenoble túžil chrániť chlapca, a preto ho v októbri 1850 prijal do malého seminára v Rondeau pri Grenoble. Potom Maximin pokračoval v učení sa, žijúc u kňaza Champon, ktorý bol farár v Seyssins. V roku 1856 sa presťahoval do Landes v Dax a neskôr do seminára v Airesur-l'Adour. Študoval tam filozofiu, teológiu a hebrejčinu, ale pred koncom druhého ročníka definitívne zanechal prípravu na kňazstvo, ku ktorému nebol povolaný. V neskorších rokoch bol úradníkom v útulku Yesinet (Yvelines), prebýval v zariadení pre robotníkov v Paríži. V tom období býval v dome svojho rodáka, svätého kňaza Petra Juliána Eymarda, zakladateľa Združenia kňazov Najsvätejšej sviatosti.

Taktiež v Paríži Maximin spoznal manželov Jourdainovcov, ktorí sa starali o neho a brali ho ako svojho syna. Začal študovať medicínu (pred urobením si maturity) a vo voľnom čase pracoval v lekárni. Po niekoľkých rokoch zanechal medicínu, rovnako ako svoje predchádzajúce záujmy. Nikdy teda nebol ani pracovníkom zdravotnej služby, ani lekárnikom, ani lekárom. V roku 1865 vstúpil k pápežskej službe, avšak v Ríme zostal len šesť mesiacov. Nehodil sa na vojenskú službu. Vrátil sa teda do Francúzska. Počas vojny v roku 1870 bol povolaný do služby v pevnosti Barrau v Isere. Neskôr sa definitívne vracia do svojho rodného mestečka Corps. Zakrátko k Maximinovi prichádzajú manželia Jourdainovci, ktorých situácia sa stala veľmi ťažkou, lebo stratili všetok majetok a žili v biede. Veritelia trápili a otravovali chudobného Maximina. Na pomoc Maximinovi a manželom Jourdainovcom prišiel kňaz, ekonóm zo Sanktuária v La Salette, ktorého poveril otec biskup. Vďaka stálej výplate sa výrazne polepšili ich životné podmienky.

Na jar v roku 1874 Maximin ochorel na ťažkú chorobu. Mal astmu, búšenie srdca a veľmi opuchnuté nohy. Diagnostikovali mu vodnateľnosť. V novembri si urobil púť na La Salette, kde posledný raz porozprával rehoľným sestrám o zjavení. Krátko nato sa choroba tak pohoršila, že Maximin už neopúšťal rodinný dom. 2. februára 1875, na sviatok Obetovania Pána, bol poslednýkrát na vešperách vo farskom kostole. O mesiac neskôr, 1. marca, okolo piatej hodiny popoludní, odovzdal dušu Pánu Bohu. Prežil necelých 40 rokov života. Je pochovaný na farskom cintoríne v Corps. V súlade s poslednou vôľou Maximina bolo vybraté jeho srdce, zabalzamované a uložené v presbytériu baziliky v La Salette.

Maximin bol celý svoj život málo predvídajúci. Žil prítomnú chvíľu ako dieťa. Napriek štedrosti osôb, ktoré sa o neho zaujímali a pomáhali mu, sa zadlžil a zakončil svoj život vo veľkej chudobe. Nikdy sa mu nedarilo v jeho osobných predsavzatiach, aj keď ho mnohí povzbudzovali. Určite bolo chybou, že Maximin chcel nástojčivo študovať, namiesto toho, aby sa zameral na nejaké konkrétne povolanie.

Napriek svojim mnohým nerestiam bol však šľachetným človekom, otvoreným pre potreby iných ľudí. Dokázal prijímať napomenutia a postaviť sa v pravde o sebe. Predovšetkým cez celý svoj nepokojný život zostával verný Plačúcej Panej. Vďaka Panne Márii vyrástol zo skoro pohanského chlapca na kresťana. Jedného dňa, keď končil rozprávanie o zjavení, povedal: "Panna, strácajúc sa, nechala vo mne všetky nedokonalosti."

Melánia Františka Mathieu-Calvat (1831-1904)

Melánia, staršia z dvoch svedkov zjavenia v La Salette, sa narodila 7. novembra 1831 v Corps ako štvrté dieťa v početnej a chudobnej rodine. Jej rodina bola až tak úbohá, že dokonca jej priezvisko sa stalo neisté: nikdy sa nepodarilo ustáliť, ktoré z nich, či Mathieu alebo Calvat, je jej rodným priezviskom a ktoré prezývkou. Peter Calvat, otec Melánie, nemal stále zamestnanie a nikdy nezarábal dosť veľa, aby mohol zabezpečiť rodinu. Kvôli biede Melánia už ako 8-ročná pracovala ako pastierka v okolitých farmách, tráviac v rodinnom dome len zimné mesiace. Podobne ako Maximin nevedela čítať ani písať. Nikdy nechodila do školy a nedostala skoro žiadnu náboženskú výchovu. Hovorila len provensálčinou a z francúzštiny poznala len niekoľko slov. Bola nízkeho vzrastu, uzatvorená do seba, nemajúc známosti, a preto veľa času trávila v samote.

V decembri 1846, dva mesiace po zjavení, Melániu prijali do školy vedenej Sestrami Božej prozreteľnosti v Corps. Keďže mala slabú pamäť, pokroky robila veľmi pomaly. Melánia v septembri 1850 opustila kláštor v Corps a vrátila sa do rodinného domu, ale po intervencii biskupa de Bruillard z Grenoble bola prijatá do materského domu Sestier Božej prozreteľnosti v Corenc pri Grenoble. Vstúpila do noviciátu, prijímajúc rehoľné meno sestra Mária od kríža. Po dvoch rokoch jej biskup Ginoulhiac ,napriek kladnému postoju jej komunity, nepovolil zložiť rehoľné sľuby. Paradoxne to bolo kvôli zjaveniu v La Salette. Mnohí sa zaujímali o ňu a uctievali si ju, čo bolo pre toto jednoduché a samotné dievča príliš veľkou výzvou.

Melánia strávila jar a leto v roku 1854 v Corps a v La Salette. Stretla tam anglického kňaza Newshama, ktorý ju v septembri vzal ku karmelitánkam v Darlingtone. Napriek negatívnemu hodnoteniu z Corenc mala obliečku a zložila rehoľné sľuby. V júli 1860 ju navštívila jej sestra Mária, a poinformovala ju, že rodičia sú pohádaní a žijú v odluke. Melánia sa za každú cestu rozhodla ísť do Marseille, kde bývala jej matka.

Potom vstúpila k Sestrám spolucítenia ako spolubývajúca. Sestry ju dali do jedného zo svojich kláštorov na gréckom ostrove Kefalónia. V roku 1863 sa vrátila do Francúzska a strávila niekoľko mesiacov u karmelitánok v Marseille a neskôr u Sestier spolucítenia, ktoré definitívne opustila v apríli 1867 v doprovode matky, asistentky Présentation. Po krátkom pobyte v Corps obidve cestovateľky išli do Talianska do Castelammare di Stabia, malého mestečka neďaleko Neapola. Biskup Castellammare Petagna ich prijal a Melánia tam bývala 17 rokov žijúc v samote. Občas ju navštevovali duchovné osoby, ktoré chceli od nej zistiť tajomstvo alebo ju zapojiť do projektu vytvorenia nového rádu. V tomto čase Melánia napísala regulu Rádu Matky Božej z La Salette "Apoštolov posledných čias". V decembri 1878 počas pontifikátu pápeža Leona XIII. prišla do Ríma predstaviť svoj projekt. Avšak Svätá stolica si zachovala veľký odstup a zdržanlivosť. V roku 1879 Melánia vydala brožúru, v ktorej prezradila svoje "tajomstvo". Veľa francúzskych biskupov potupilo túto publikáciu a kardinál Caterini, sekretár Kongregácie svätého Ofícia, apeloval na biskupa Castellammare, aby brožúru podľa možnosti stiahli z rúk veriacich a zakázali Melánii v budúcnosti vydávať podobné veci.

V roku 1884 sa Melánia vrátila k svojej matke do Francúzska. Niekoľko mesiacov strávila s ňou v Corps, potom sa presťahovala na juh do Cannes a Cannet v nadmorských Alpách. Po matkinej smrti (1. decembra 1889) Melánia začala bývať v Marseille. Neustále sa snažila uskutočniť projekt založenia rádu v Chalon-sur-Saóne v diecéze Autun. Avšak biskup Autun Perraud, nesúhlasil so založením a Melánia sa dostala s ním do konfliktu. Svätá stolica uznala, že biskup má úplnú pravdu. Melánia po dlhých bojoch zanechala svoj projekt a podriadila sa rozhodnutiu Cirkvi. Od roku 1892 Melánia znovu bývala v Taliansku: tentokrát sa usadila na samom kraji polostrova v Galatina. V septembri 1897 sa presťahovala do Messiny na Sicílii. V nasledujúcom roku opustila Sicíliu a išla do Piemontu a neskôr v júni 1899 do mestečka Allier. V júni 1903 sa vrátila do južného Talianska a usadila sa na dlhšie v Altamure a viedla poriadny život. Tam zomrela v noci zo 14. na 15. decembra 1904. Prežila 73 rokov túlania sa a odmietnutia. Jej telo bolo pochované na cintoríne v Altamure do hrobu rodiny Ciannuzzi, s ktorou sa Melánia priatelila počas života.

Uprostred neustálych zmien a komplikovaných ciest jej života jedna vec zostala nezmenená - svedectvo, ktoré najskôr s Maximinom Giraud vydala večer 19. septembra 1846 v kuchyni Jána-Baptistu Pra v Ablandins a potom ho potvrdila počas vyšetrovania, ktoré viedol biskup Philibert de Bruillard a neskôr ho znovu začal biskup Ginoulhiac. Melánia zostala chudobná a nábožná, verná služobnica misie, ktorú jej zverila Panna Mária. Napriek ľudským slabostiam ju dôstojne splnila. Vždy verná Krásnej Panej z La Salette povzbudivo zakončila svoj život.

Život Melánie bol predmetom veľmi kontroverzných názorov. Mnohí v nej videli veľkú mystičku. Keď sa hovorí o pastierke z La Salette, nedá sa neopýtať, či premena Melánie, ktorá sa začala od 1849-1850 nezničila vierohodnosť jej svedectiev o zjavení daných v rokoch 1846-1848?

Pozitívne hodnotenie, ktoré dali o zjavení prví skúmatelia a zodpovedná cirkevná autorita, nám dovoľujú predpokladať, že Maximin a Melánia by naozaj nedokázali vymyslieť príbeh, o ktorom rozprávali, vzhľadom na ich náboženskú nevedomosť. Potom aj to, čo Melánia hovorila alebo zapísala na papier neskôr, keď počula a pochopila veľa vecí, nebolo až tak dôležité.

"Bolo by to veľké nepochopenie a neslýchaná chyba, keby sme pravdivosť zjavenia hodnotili len na základe povahy detí v chvíli stretnutia s Krásnou Paňou" - napísal biskup Ginoulhiac v pastierskom liste. "Ak úroveň morálky, ktorú reprezentovali dvaja pastierikovia 19. septembra 1846 - v chvíli zjavenia - mala zanedbateľný význam pre udalosť v La Salette, potom skutočnosť, kým sa oni stali neskôr, má ešte menší význam..."

Avšak bolo by to nespravodlivé a zavádzajúce, keby sme v Melánii videli len negatívne vlastnosti. Melánia v kľúčovom okamihu svojho života bola oklamaná, keď ju prinútili, aby napísala tajomstvo a tvrdili, že je to rozkaz od pápeža Pia IX. V skutočnosti žiaden takýto nákaz pápež nikdy nevydal. Mnohokrát počas jej života mala zlých poradcov. Okrem toho jej lichotili kňazi aj rehoľné sestry. Napriek toľkým prekážkam zostala verná Plačúcej Pani, čo je, ak to tak môžeme povedať, veľkým hrdinstvom.


simple menu

La Salette

simple menu

O nás

simple menu

Povolania